Od narodenia vytvárame vzťahy s našimi rodičmi, najbližšími a v určitom rozsahu s každým, s kým prídeme do kontaktu. Vzťahy nás formujú, vychovávajú, učia. Práve ich prostredníctvom sa učíme o svojom okolí, dozvedáme sa o podobnostiach a rozdieloch medzi jednotlivcami. Učíme sa aj o nás samotných. Ako? Veď najjednoduchší spôsob, keď sa niečo nedarí, nevychádza podľa našich predstáv, je predsa zvaliť vinu na toho druhého. Veď on alebo ona za to môže. S pribúdajúcim vekom v záujme sebarozvoja a sebapoznania však obraciame pozornosť do seba, do svojho vnútra a zisťujeme, že sa ešte stále nepoznáme dostatočne dobre.
Zisťujeme, že opakujeme programy a vzorce v správaní a v reakciách podľa našich rodičov, starých rodičov, príbuzných a známych. Nevieme byť autentickí a prispôsobujeme sa viac ako je potrebné, aby sme zapadali do systému. V takomto prípade je vhodné vybudovať vzťah so svojou vlastnou podstatou, ktorá je jedinečná. Naučiť sa rozlíšiť, čo mi je vlastné, s čím sa stotožňujem a čo mi jednoducho nesedí. Naučiť sa robiť veci po svojom, aj keď novým iným spôsobom ako je ten zabehnutý.
Ak lepšie pochopíme samých seba, začneme v jasnejších farbách vnímať aj vzťahy s ostatnými. Možno, že sa niektoré zo vzťahov rozpadnú, pretože už dlho boli nefunkčné, len my sme si to v našom nastavení a rozpoložení nevšimli.
Samostatnú kapitolu tvoria práve partnerské vzťahy, kde veľkú úlohu zohráva láska. Aj keď v čase zamilovanosti, kedy svet vnímame cez pomyselné ružové okuliare, nie je celkom na škodu, prehodnotiť si pre a proti, ktoré po hlbšom zamyslení, vnímame na našom partnerovi. Prípadne si aj vypísať, čo sa mi na druhom páči a čo nie, aby sme sa z počiatočného stavu pobláznenia uviedli do reality praktického života. Na čo sústredíme našu pozornosť, to sa vyvíja a formuje.